Dôverovať sme nemohli každému, spomínajú účastníci študentského protestu

Nikto nevedel, čo sa udeje 17. novembra 1989 v Prahe. Ani keď sme deň pred tým vyšli z internátov, prešli uličkami mesta a kričali: „Chceme slobodné školstvo“. Rodičia sa báli, že sa história opäť zopakuje, ako pred 30 rokmi, a do Československa vtrhnú vojská Varšavskej zmluvy, ak niekto započuje hlas nesúhlasu. Preto to mohli začať jedine študenti, nie starší ľudia, ktorí zažili rok 1968. Pripomínajú účastníci študentského protestu zo 16. novembra 1989 Mária Miková a Milan Novotný. 

„Na vysokú školu sme nastúpili v rokoch 1986-1987. Boli sme také dva silné ročníky, ktoré v '89 zohrali rozhodujúcu úlohu v celoslovenskom štrajkovom hnutí. Zorganizovali sme 16. november 1989 a pripravili prvé štrajkové vyhlásenie na Slovensku,“ vysvetľuje Milan Novotný na prednáške, ktorá sa uskutočnila pri príležitosti 30. výročia študentského protestu i Nežnej revolúcie. Spolu so svojou vtedajšou spolužiačkou Máriou Mikovou sa opäť vrátili na katedru žurnalistiky Univerzity Komenského v Bratislave, ale už nie ako študenti, ktorí sa pred niekoľkými rokmi prechádzali po jej chodbách a sedeli v laviciach, ale ako rečníci. 

Na každom poschodí bol eštebák 

Pochod študenti naplánovali k 50. výročiu udalosti z novembra 1939, kedy nemeckí okupanti zatvorili české školy a zabili niekoľkých študentov. „Bol to medzinárodne uznaný deň študentstva. Tak sme si povedali, že to urobíme v predvečer, lebo poznáme mnohých našich spolužiakov. 17. november bol piatok, tak sme sa rozhodli radšej pre štvrtok, aby mohli na víkend vycestovať,“ tvrdí Milan Novotný a zdôrazňuje, že to osobne povedali len ľuďom, ktorým dôverovali. Chceli tak zabrániť, aby sa informácia dostala, či už k príslušníkom Štátnej bezpečnosti, ktorí boli podľa účastníkov protestu ubytovaní na každom poschodí internátu, alebo zverbovaným študentom do ŠTB. „Tušili sme kto k ním mohol patriť, ale samozrejme, nikdy sme to nevedeli naisto. Takže naozaj, tým najdôležitejším sme to povedali a tí zase len tým najdôležitejším,“ ako ale hneď priznal, policajti sa o tom dozvedeli a čakali ich. 

Chceme demokraciu, chceme slobodné školstvo

„Stretli sme sa na Mierovom námestí, terajšom Hodžovom námestí pri Prezidentskom paláci. Tam sme zaspievali študentskú hymnu a vtedajšiu federálnu hymnu,“ opisuje začiatok protestu jeden z organizátorov. Celé Hodžovo námestie vtedy obkolesili policajti, tak študenti vošli do podchodu a pochytaní za ruky išli cez Primaciálne námestie uličkami až na Hviezdoslavovo námestie, kde si pripomenuli marec 1988. „Tam sa to malo skončiť, ale zas sa postavil niekto dopredu, že ideme ešte k univerzite položiť kvety Danke Košanovej,“ študentke, ktorú v roku 1968 zastrelili cudzie vojská na schodoch Univerzity Komenského, objasňuje Novotný. 

Cestou k univerzite študenti kričali heslá: „Chceme slobodné školstvo, chceme školské reformy, nechceme monopol SZM.“ To bola jediná mládežnícka organizácia, ktorá bola povolená. Neskôr sa heslá zmenili na: „Chceme demokraciu, chceme slobodu, slobodu Bratislavskej päťke, slobodu Čarnogurskému.“ Bratislavskou päťkou nazývali piatich predstaviteľov disentu, ktorých v auguste '89 zatkli, keď chceli ísť položiť kvety zastrelenej študentke. „Dva mesiace na to (pozn. red. od zadržania Bratislavskej päťky) sme ich tam položili my, aj keď sme vedeli, že za to ich zatkli a boli súdení v Justičnom paláci. Pred Justičný palác sme chodili na zhromaždenia a tam sa zrodila myšlienka, poďme niečo robiť,“ hovorí. 

Komunisti ani nevedeli, ako nás dali dokopy

Ak si vtedajší študenti chceli skrátiť povinnú vojenské službu z dvoch rokov na jeden, tak museli chodiť každý piatok na takzvanú vojenskú katedru v Petržalke. Stretli sa tam chlapci zo všetkých ročníkoch. „Tí komunisti nevedeli, ako nás dali dokopy,“ zasmial sa Novotný a dodal, že inde nemali čas sa takto spoločne rozprávať, ale na tejto katedre sa dali dokopy tí, čo mali rovnaké presvedčenie. Na záver išli študenti na mesačné sústredenie do vojenského útvaru v Mikulove, kde bývali na jednej izbe a večer si „s rovnakou krvnou skupinou“ púšťali Slobodnú Európu alebo Hlas Ameriky a diskutovali. Študenti sa nerozišli ani po sústredení. „Oficiálne sme sa začali stretávať v krčme a potom každý týždeň na byte bratislavského kolegu, respektíve na internáte na našej izbe 1 111.“

Rok 1968 ľudí prirodzene poznačil

Po udalostiach z roku 1968, keď do Československa vtrhli vojská Varšavskej zmluvy, sa rodičia študentov báli. „Mali v hlavách to, že keby čokoľvek robili, tak znova tie tanky vyjdú do ulíc a znova bude po všetkom. Pretože, ak máte nádej na nejakú zmenu, tak ako ju mala v roku 1968 generácia našich rodičov a naraz zo dna na deň prídu tanky, zastrelia Danku Košanovú na schodoch univerzity, ďalších po Slovensku, ak to zanechá v tých ľuďoch prirodzene stopy. 23 rokov po vojne.“ spomína Novotný, že to bolo na ich vidieť, keď chceli ísť na sviečkovú demonštráciu a rodičia im vtedy hovorili: „Nepôjdeš tam! Vyhodia ťa zo školy! Zakročia tam! Pokazíš si celý život!“ 

Podľa revolucionárov mohli odštartovať demonštrácie jedine študenti. „Sú bez záväzkov, môžu urobiť akurát to, že ich vyhodia zo štúdia. Nepostihne to ich rodinu, keď ju ešte nemajú, nepostihne to ich manželky, manželov, zamestnanie. Študenti sú vždy od záväzkov oslobodení a sú drzejší, odvážnejší. Takže presvedčenie zase muselo prísť jedine od študentov, od mladých ľudí, ktorí ten rok 1968 nezažili. Neexistuje, aby to vtedy prišlo od starších ľudí,“ uzavrel Novotný. 

 

Foto: Študentské Noviny