Profesor Ďurica: Mám dojem, že na Slovensku chýba objektívne historické dielo o prvej Slovenskej republike

V zahraničí je uznávanou osobnosťou, paradoxne, doma na Slovensku stále veľkou neznámou. Taliansky prezident ho za jeho vedeckú a kultúrnu činnosť ocenil vyznamenaním Veľkého dôstojníka Radu za zásluhy Talianskej republiky. Tento rok sa dožíva významného životného jubilea - 95 rokov. O rozhovor sme požiadali slovenského historika, saleziána a kňaza Prof. Dr. Milana Stanislava Ďuricu.

Ako si spomínate na detstvo prežité v Krivanoch? 

Mám na svoje detstvo veľmi príjemné spomienky. U našej drahej mamičky, ako jej prvé dieťa, som bol predmetom jej mimoriadnej pozornosti a lásky, čo nezatienil ani príchod mojich ďalších súrodencov, dievčat i chlapcov. Vďačne si spomínam aj na našu učiteľku na základnej škole. Volala sa Marie Krejčíková z Prahy, ktorá nás však vyučovala v príkladnej slovenčine a pestovala v nás lásku k nášmu jazyku. Ona ma povzbudzovala venovať sa literárnej slovenčine a upravovala moje prvé literárne pokusy. Aj jej zásluhou som šiel študovať do Prešova na osemročné gymnázium. Bolo to dosť náročné, čo sa týka cestovania, skoré ranné vstávania, peši k vlaku, či pršalo, snežilo, musel som kráčať. Cestou vlakom aj na gymnáziu sa však rodili nové priateľstvá. 

Čo ste zvykli robiť ako dieťa vo voľnom čase? Detské hry v minulosti sa zrejme vôbec nedajú porovnať s tými súčasnými.

Boli to rôzne hry s kamarátmi na lúkach, kúpanie a skákanie do potoka, hry na vojakov. Každý rok k nám chodili vojaci z Česka na vojenské manévre, kde skúšali najnovšie delá, pušky a iné strelivo a my sme sa podľa nich hrávali. Mali sme nesmiernu voľnosť, to sú nezabudnuteľné zážitky.

Mali ste v mladosti vzor, ktorý ovplyvnil výber vášho budúceho povolania?

Aspoň do určitej miery mohol to byť príklad jedného z bratov môjho dedka, ktorý žil ako rehoľník salezián v Maďarsku a chodil pravidelne v lete na dlhšiu návštevu k našim spoločným príbuzným do Krivian. V roku 1940 som nastúpil na Saleziánske gymnázium Jána Bosca v Šaštíne. Tam boli prvé základy môjho rozhodnutia stať sa kňazom. Mali sme výborných a zanietených pedagógov. Maturoval som v Trnave a keďže som vykazoval výborne výsledky, saleziánski rehoľní predstavení sa rozhodli poslať ma študovať do talianskeho Turína.

Do Talianska ste sa dostali už v pomerne mladom veku, kde ste aj po skončení štúdií pôsobili na rôznych pozíciách. Spomenúť môžem napríklad prácu profesora politických a ústavných dejín východnej Európy na Padovskej univerzite. Aktívne ste sa venovali  prekladu kníh do slovenčiny a taliančiny. Bolo pre vás spočiatku náročné prekonať jazykovú bariéru?

Nemal som čo prekonávať. Od ročníkov vyššieho gymnázia zoznámiť sa s cudzími jazykmi bol môj primárny záujem. Latinčinu, gréčtinu či nemčinu som tam zvládal výborne. Aj počas štúdia v Turíne som si osvojoval klasické i súčasné cudzie jazyky slovom aj písmom, dokopy ich bolo jedenásť. Po ukončení štúdia politických vied v Padove som sa stal asistentom Prof. Artura Croniu. Vtedy sa začala moja vedecká práca.  Aj  preto som rád  prijal pozvanie prednášať filozofiu v Belgicku, kde som sa musel zdokonaliť vo francúzskom a čiastočne aj vo flámskom  jazyku.

Veľkú časť života ste strávili v zahraničí, najmä v spomínanom Taliansku. Štúdium ste absolvovali dokonca aj v Belgicku či Švajčiarsku. Vedeli by ste spomenúť konkrétne miesto, ktoré má pre vás špeciálny význam?

Je to bezpochyby Padova. Tam som dokončil svoje vysokoškolské vzdelanie, získal akademické tituly a začal aj svoju akademickú kariéru.

V roku 1996 ste v Bratislave založili Ústav dejín kresťanstva na Slovensku. Myslíte si, že sa dnes považujeme za veriacu krajinu? Kam podľa vás smeruje kresťanstvo na Slovensku?

Na túto otázku budem môcť dať zodpovednú odpoveď až keď sa dôkladnejšie oboznámim s kultúrnou situáciou na dnešnom Slovensku.

Jozef Tiso je bezpochyby rozporuplnou a kontroverznou postavou slovenských dejín. Jeho biografia dokonca patrí k vašim najznámejším dielam. Aký je váš osobný postoj k prvému slovenskému prezidentovi?

Môj osobný postoj k historickej osobnosti Jozefa Tisu je presne taký, ako som to načrtol v mojej knihe. (kniha Jozef Tiso: 1887-1947: životopisný profil - pozn. red.)

Vo svojej vedeckej činnosti ste sa okrem iného zameriavali práve na obdobie Slovenskej republiky (1939 - 1945). Myslíte si, že sú vedomosti Slovákov o týchto rokoch dostačujúce?

Mám dojem, že na Slovensku chýba objektívne historické dielo o prvej Slovenskej republike.

Dejepis je medzi študentmi vo všeobecnosti považovaný za nudný a nezáživný predmet. Prečo je podľa vás dôležité učiť sa o histórii?

Už starí Rimania vyjadrili to stručnou vetou: Historia est magistra vitae. (Dejiny sú učiteľkou života.) K tomu by som pridal: Berte život vážne a dajte sa poučiť dejinami.

Čo by ste chceli odkázať mladým ľudom v dnešnej dobe?

Iba poctivá práca v mladosti môže človeka pripraviť na dôstojný a plodný život.

 

Foto: Prof. Dr. Milan Stanislav Ďurica