Od apríla 2016 museli súkromné rádia odohrať aspoň 20 percent slovenskej hudby za kalendárny rok. Toto percentom sa ale začiatkom nového roka zvýšilo, aj keď mnoho rádií vyjadrilo voči zákonu značný nesúhlas už v minulom roku.
Myšlienka je ušľachtilá, ale to je tak všetko
25 percent slovenskej hudby pre súkromné rádiá a 35 percent pre rádia RTVS, takto znie novela, ktorú rádia musia splniť v tomto roku, inak ich čaká mastná pokuta. Myšlienka hrania našej národnej hudby vo väčšom množstve je ušľachtilá, ale bojím sa, že skôr rádia potrápi ako im pomôže. V dnešnej dobe zvádzajú boj o každého poslucháča, pretože mnoho z nás si radšej pustí to, čo chce z YouTube, akoby sa mali prispôsobovať play listu rádia.
Kebyže poslucháči chcú viac slovenskej hudby, tak ju majú
Súkromné rádia hrajú to, čo poslucháči chcú. Všetky pesničky púšťajú skupine ľudí, ktorí sú v rovnakej vekovej kategórií ako poslucháči, pre ktoré je rádio zamerané. Tí rozhodnú, či sa dané pesničky budú hrať a hlavne v akom množstve. Preto netreba hľadať vinu v rádiách, že neposkytujú interpretom dostatok priestoru ale skôr v skladbách. Prečo púšťať ľuďom niečo, čo sa im nepáči?
Ľahká rovnica
Rádio hrá pesničky, ktoré sa nepáčia jeho poslucháčom. Po istom čase preto môže postupne strácať. Čím je ich menej, o to menšie sú príjmy z reklám (radšej si zaplatím reklamu v médiu s lepšou návštevnosťou). Výsledok rovnice – ľudia môžu prestávať počúvať rádiá a rádiám tým ubúdnú peniaze.
Hodnotenie na záver
Žiaden zákon neprinúti ľudí počúvať to, čo nechcú. Rádiám to len uškodí a spôsobené straty im nikto nepreplatí.
