Bulvárne články nebrala vážne, až dokým o nej nenapísali. Tatiana po roku porozprávala o prvom prípade Covid-19 na Slovensku 
Pri čítaní správy o prvom prípade ani zďaleka netušila, že pôjde o niekoho z jej blízkeho okolia. Spolu s rodinou nakazeného sa stala obeťou mediálneho nátlaku. Tatiana nám prezradila, ako celú situáciu vnímala, a to nielen v spojitosti s médiami.
Prvý slovenský prípad na Covid-19 potvrdili 6. marca 2020. Bol to otec tvojho priateľa Jakuba, ktorý sa sekundárne nakazil. Ako si sa o tom dozvedela?
Zistila som to z novín, nejaké médium o tom vydalo článok. Tuším to bol Refresher. Autor tam písal, že máme prvého potvrdeného pacienta. Jakubovmu otcovi, Antonovi, povedali o infekčnosti až po vydaní článku. Následne sa to od otca dozvedel Jakub, ktorý mi potom zavolal a povedal to aj mne. Keď som prvýkrát čítala ten článok, nevedela som ešte, že ide o Jakubovho otca. Písali tam, že infikovaný pochádza z Bratislavy, ale rodina Jakuba býva v malej obci na Záhorí. Až po tom článku som sa dozvedela, že ide o otca môjho priateľa.
Jakubov otec išiel pôvodne 5. marca do nemocnice v Malackách. Cítil sa zle kvôli zápalu pľúc, ktorý už párkrát v živote mal. Vôbec mu vtedy nenapadlo, že to je koronavírus. Jediný príznak bol ten zápal a občas si zakašlal. V nemocnici si ho potom pre istotu nechali a 6. marca ráno mu spravili ďalšie vyšetrenia. Potom ho previezli do Bratislavy a zistili, že je pozitívny.
Bola si v tom období v kontakte s Jakubovou rodinou?
Naposledy som s nimi bola na konci februára. Následne som išla do Izraelu, kde som bola týždeň a naspäť som sa vrátila 2. marca 2020. Nechceli sme sa však s priateľom stretnúť, pretože sa bál, že odtiaľ prinesiem vírus. Jakubovmu otcovi to zistili 6. marca. V tom období som nebola v kontakte s nikým z ich rodiny.
Ako to bolo ďalej, keď už bol Jakubov otec hospitalizovaný?
Ráno po tom, čo sa to zistilo, poslali po Jakuba a jeho mamu sanitku. Zobrali ich na bratislavské Kramáre, kde ich otestovali. Im dvom však nebolo nič a nemali takmer žiadne príznaky. Ak nerátame, že Jakubova mama kašlala a on mal teplotu kvôli úrazu, ku ktorému prišiel, keď sa popálil v práci. Po testovaní ich oboch umiestnili do nemocničných izieb.
Na druhý deň o siedmej alebo ôsmej vyšiel jeden článok. Bol o tom, že syn nakazeného je taktiež pozitívny. Automaticky ho označili za pacienta nula. Hodinu od vydania toho článku, mi volal nič netušiaci Jakub so slovami: „Dúfam, že budem v poriadku a budem negatívny.“ Ja som mala ihneď slzy v očiach a nevedela som, či mu mám o tom povedať. S malou dušičkou som mu to nakoniec prezradila. Povedala som mu, že je pozitívny a že o tom už stihli napísať. V tom mi Jakub rozospatý povedal, že o ničom nevie a nikto za ním ešte nebol. Volal potom sestričkám, ktoré dokonca vedeli, že je hore. Až za hodinu či dve za ním prišli a povedali mu o výsledkoch. Celé Slovensko to vedelo skôr ako on sám.
Kontaktoval ťa niekto, aby si sa išla dať otestovať?
Keď brali Jakuba s mamou na testovanie, museli im tam povedať, s kým všetkým boli v kontakte. Môj priateľ spomenul pre istotu aj mňa, pretože nevedel, kedy sa jeho otec nakazil. Od vtedy mi neustále telefonovali z ministerstva vnútra. Zavolali mi, že mám ísť zo školy okamžite domov. Nemala som vtedy auto, preto som sa ich opýtala, či po mňa niekoho pošlú. Odvetili mi, že mám ísť autobusom a že to vyriešime, keď budem doma. Potom mi volala nejaká pani, že po mňa pošlú ešte v ten deň o tretej poobede sanitku, ktorá ma odvezie na testovanie. Medzitým som prišla domov, prešli asi dve hodiny a stále nič. Volala som preto pani z ministerstva vnútra, aby som sa jej spýtala, kde je sanitka a kedy príde. Odvetila, že za chvíľu. Volala som im ešte trikrát, ale stále nič. Nakoniec po mňa prišla sanitka na druhý deň ráno o pol desiatej.
Potom ma ešte kontaktovala kriminálka, ktorá so mnou mala asi hodinový rozhovor. Pýtali sa ma o tom, čo a ako bolo. Nechápem, že sa o tom so mnou vedeli rozprávať hodinu, pretože som s Jakubovou rodinou ani nebola. Jednoducho mi stále odniekadiaľ vyvolávali. Dokonca aj keď som bola v škole. Ale najviac to vo mne vrelo, keď mi spolužiačka napísala, že ju lekárka nechce ošetriť, pretože bola v kontakte so mnou. Vraj kvôli môjmu výletu v Izraeli.
Ako prebiehalo testovanie?
Ako som povedala sanitka po mňa prišla v sobotu 7. marca ráno. Čakala som pred infekčným spolu s Jakubovými starými rodičmi. Postupne nás volali dnu, posadili nás a zapísali si všetky údaje. Pýtali sa, kedy sme boli s Jakubom a s kým všetkým sme boli v kontakte. Potom nám urobili výtery z hrdla a nosa. Po vyšetrení povedali, že si máme odvoz domov vybaviť sami. My sme ich ale hneď informovali, že nemáme auto. Nakoniec sme takmer dve hodiny čakali na sanitku, aby nás odviezli.
Okrem mňa otestovali aj ďalších z Jakubovej rodiny. Jeho krstných rodičov, sestru s priateľom a starých rodičov, ale len z matkinej strany. Testy spravili ešte Jakubovmu kamarátovi a ich spoločnému šéfovi.
Kedy a ako si sa dozvedela, že si negatívna?
Na testovaní som bola v sobotu. Nie som si istá, ale v ten deň, nedeľu alebo v pondelok vydal Nový čas článok, kde bolo, že som negatívna. Ja som sa ale o svojich oficiálnych výsledkoch dozvedela až o štyri dni. To bolo v utorok večer. Keď som videla ten článok, volala som pani z ministerstva, s ktorou som všetko od začiatku riešila. Zisťovala som, či už majú výsledky a povedala mi, že nie, pretože sa to posiela do laboratória. K ministerstvu sa výsledky ešte ani nedostali, ale v médiách už boli. Pani som sa pýtala, ako je to možné. Povedala mi, že cez kontakty. Niekto vraj musel mať v laboratóriách známeho, ktorý im poskytol informácie.
Ako si vnímala, že médiá prezradili informácie o tvojom zdravotnom stave?
Beriem to ako porušenie lekárskeho tajomstva, no nevadilo by mi to až tak. Ide mi skôr o to, že médiá nemali absolútne žiadne právo zverejniť výsledky bez môjho súhlasu a zároveň bez toho, aby som ich videla prvá ja. Rovnako ako to bolo u Jakuba a jeho otca. V médiách to všetci vedeli skôr, než sme sa to dozvedeli my sami. Keby som svoje výsledky videla skôr, ani by mi nevadilo, že tú informáciu niekto poskytol médiám.
Kontaktoval vás niekto priamo z médií?
Mne písala jedna pani z Nového času a ešte nejakí dvaja ľudia, či so mnou môžu urobiť rozhovor o tom, ako to vnímam. Písali aj Jakubovi, ale ani jeden z nás im neodpovedal. Nemali sme energiu, silu a ani chuť riešiť to. Naposledy nás s Jakubom kontaktovali médiá pred výročím, ktoré bolo tohto roku v marci. Ani jeden z nás im neodpísal.
Vy ste boli s Jakubom v polovici februára v Taliansku. Informovali o tom vtedy viaceré médiá, medzi nimi aj Nový čas. Článok sa volá Pacient nula: Priviezli nákazu z Benátok? Ako ten článok vnímaš?
Je to typický bulvárny článok, ktorý podal nie úplné informácie. Napísali tam síce, že sme boli v Benátkach, ale bol tam úplne iný dátum než sme tam v skutočnosti boli. Písali, že sme boli na víkend, pri tom sme tam strávili len jeden deň. Išli sme len na otočku. Dokonca tam nepísali ani o Jakubovom pracovnom úraze. Informácie podali jednoducho štýlom a nebola tam úplná pravda. Článok bol napísaný tak, že na nezainteresovanú osobu to pôsobilo ako keby je to naša chyba a že nás teraz musí nenávidieť.
K tomuto článku uverejnili aj vaše fotky z výletu, ktoré mal Nový čas z vašich sociálnych sietí. Požiadal vás niekto o povolenie? Neplánovala si ich nejako zažalovať?
O povolenie nás nikto nepožiadal, pretože už predtým boli verejne dostupné na internete. Tým sme automaticky stratili akékoľvek autorské práva. Nemuseli si od nás vypýtať povolenie, ale aspoň zo slušnosti mohli. Bola som veľmi prekvapená, keď mi zobrali približne päť fotiek a len tak ich použili. Na začiatku som to aj chcela riešiť, ale potom sme si to s Jakubom rozmysleli. Nechceli sme sa tým vtedy zaoberať a povedali sme si, že sa k tomu dostaneme, keď prídu z nemocnice. Keď už boli doma, nemali viac záujem sa v tom rýpať. Aj keď by sme z toho mali minimálne nejaké ospravedlnenie, Jakubova rodina to nechcela riešiť. Akceptovala som to.
Aké boli reakcie verejnosti? Ako na vás vplývali?
Pod článkami boli rôzne diskusie a útočné komentáre. Ako napríklad: „Dúfam, že ten mladý sa nad sebou zamyslí, keď si zabije otca,“ a podobne. Ako keby to bola Jakubova chyba. Okrem toho mi písali ľudia na sociálnu sieť Instagram, že sa mám nad sebou zamyslieť, pretože ohrozujeme všetkých naokolo. Alebo, že si ideme usmrtiť rodinu a mali by sme sa zabiť skôr, než to rozšírime ďalej. Chodili mi správy podobného typu a bolo ich celkom dosť. Cítila som hnev, smútok a istým spôsobom agresiu. Psychicky som sa zložila.
Jakub, aj keď je chalan, je veľmi citlivý. Komentáre sa ho dotkli a ranili ho. Povedala som mu, nech si ich nečíta, ale on to nedokázal. V tej dobe to bolo všade aj na sociálnych sieťach. Keď bol v nemocnici, na izbe bol sám a nebol s nikým vo fyzickom kontakte. To bolo najhoršie, aj keď som s ním denne telefonovala. Po nociach plakal a cítil smútok. V telefóne som počula, ako sa trasie a ja som sa snažila tváriť, že som na tom lepšie. Pri tom som na tom bola rovnako zle ako on.
Na Jakubových rodičov to malo tiež obrovský vplyv a neboli v poriadku. Jakubovmu otcovi bolo vtedy nielen fyzicky, ale aj psychicky zle. Mama na tom tiež nebola najlepšie. Boli psychicky vyčerpaní hlavne z toho mediálneho nátlaku a komentárov ľudí. Dlhé mesiace to pre nich bola citlivá téma. Aj keď tých článkov bolo len zopár, na obyčajného človeka, ktorý na to nie je zvyknutý, to bolo veľa.
Ako reagovalo vaše okolie? Udialo sa aj niečo pozitívne?
Všetci, čo nás poznali a vedeli ako to bolo, nás podporovali. Absolútne nás neodsudzovali. V komentároch sa nás veľmi zastávali a písali, že to tak vôbec nie je. Snažili sa nás držať nejakým spôsobom nad vodou, pretože ani jeden z nás na tom nebol psychicky dobre. Dávali nám podporu. Brali to inak ako ľudia, ktorí to vedeli len z médií. Neboli ovplyvnení článkami, ale vedeli ako to naozaj bolo.
Pamätám si jeden svetlý moment, keď bol Jakub s rodinou hospitalizovaný v nemocnici. Bývalá kolegyňa mojej mamy tam pracovala ako sestrička. Vedela, že sú odo mňa a starala sa o nich. Jedného dňa prišla v obleku za Jakubom, aby ho objala. On sa rozplakal, vraj sa konečne cítil ako človek a nie len ako pokusný králik.
Čo si si z tejto situácie odniesla?
Ľudia sú neskutočne zlí a neprajní. Nemajú v sebe kúsok sebazáchovy, charakteru a empatie. Tým, ktorí vírus a situáciu podceňujú, by som dala facku. Keby to bola len obyčajná chrípka, neboli by sme na tom teraz tak, ako sme. Taktiež som si vytvorila obrovský odpor k médiám, hlavne k bulváru a istým postaveniam novinárov. Predtým som bulvárnemu obsahu, nedávala veľkú váhu. Hovorila som si, že sú to len obyčajné články. Pri tom som si neuvedomila, aký vplyv to má na človeka, keď o ňom píšu. Predovšetkým som si ale z celej situácie zobrala, že ľudom chýba charakter.
Zdroj: Fotografie poskytla Tatiana. Tváre sme museli na jej požiadavku zamazať.
